Politika emócií: Ako sociálne siete menia spôsob, akým sa vyjadrujeme?

Sociálne siete sa stali dôležitým zdrojom politických informácií, ako aj našej participácie na nej. Používatelia Facebooku (v článku sa budem opierať najmä o Facebook, pretože ho považujem za platformu najviac negatívne ovplyvnenú touto problematikou) môžu vyjadrovať svoje názory, zapojiť sa do diskusie alebo jednoducho prejaviť svoju podporu konkrétnym politickým stranám, politikom, ich názorom a následne to zdieľať medzi rodinou či priateľmi. Zároveň, politickí aktéri môžu interagovať s občanmi, zapájať sa do diskusií alebo využívať Facebook ako jednosmerný nástroj komunikácie, s cieľom mobilizovať potenciálnych voličov, okrem iného apelovaním na určité emócie. Ako? Vysvetlím. 

Emócie ako hnev či úzkosť môžu viesť jednotlivcov k tomu, aby venovali väčšiu pozornosť tomu, ako je politická kampaň komunikovaná, mobilizovala ich k voľbám a možno ich motivovala k tomu, lepšie hľadať a uchovávať informácie. Veľmi efektívnym nástrojom na motivovanie a presviedčanie voličov je oslovovanie ich špecifických emócií. To je už vyššie spomínaný hnev a úzkosť. Naproti tomu máme pozitívne emócie - nadšenie a nádej - ktoré vyzývajú ľudí, aby uvažovali priaznivejšie. 

Vráťme sa ku hnevu a úzkosti. Na Michiganskej univerzite nedávno vyšla správa, ktorá hovorí o týchto dvoch emóciách v spojitosti s tzv. politickým cynizmom. Profesori z Michiganu zistili, že ľudia, ktorí boli vystavení viacerým politickým útokom na sociálnych sieťach, boli politicky cynickejší, čo sa následne prejavovalo väčším hnevom na aktuálny politický stav Spojených štátov. Politický cynizmus možno definovať ako postoj, ktorý má korene v nedôvere v motiváciu politických aktérov. Hovorí sa, že tento cynizmus zachádza ďalej ako zdravý skepticizmus, pretože zahŕňa hromadné odmietanie ľudí a procesov v demokracii a tiež presvedčenie, že politici sa riadia skorumpovanými, sebeckými osobnými záujmami, nie službou pre verejné blaho.  

Vplyv sociálnych sietí

Politický obsah na sociálnych sieťach je častokrát toxický. Mnohé výskumy ukázali, že politické útoky komunikované nezávislými aktérmi môžu mať osobitný vplyv na formovanie politického presvedčenia. Algoritmy sociálnych sietí zosilňujú útoky práve preto, že sú zaujímavé. To znamená, že samotné rozhorčenie sa stáva silnejším, viditeľnejším a vytvára tak skreslený pohľad na to, čomu verejnosť verí. V preklade povedzme, že ak sú vašim hlavným zdrojom správ sociálne médiá, je vysoká pravdepodobnosť, že budete politiku vnímať ako nepriateľskú. 

Ryan Reynolds, The Journal 

Hnev a úzkosť

V roku 2023 ma zaujal prieskum, ktorý uskutočnil Public Religion Institute. Ten ukázal, že asi štvrtina Američanov súhlasí s tým, že praví americkí patrioti sa možno budú musieť uchýliť k násiliu, aby zachránili svoju krajinu. V tomto kontexte myslím, že nemusím pripomínať, čo sa udialo v Handlovej 15. mája. 

Úzkosť je emócia, ktorá môže byť vyvolaná neistotou a to vtedy, ak sú veci nejasné, neznáme alebo mimo kontroly. Politické šírenie strachu a toxicita sociálnych médií môžu vyvolať úzkosť, napríklad počas prezidentských volieb tým, že vytvárajú neistotu ohľadom výsledku volieb a tým vytvárajú všeobecný pocit politického nepriateľstva, ktorý jednotlivec nemôže a nevie kontrolovať. 

Nech nehovorím o týchto emóciách len negatívne - negatívne emócie nie sú pre demokraciu nevyhnutne zlé. Úzkosť a strach môžu priviesť ľudí k volebným urnám a motivovať ich, aby sa viac zamýšľali nad tým čo čítajú a overovali si politické správy. Hnev totiž môže ovplyvniť našu schopnosť vidieť veci také, aké sú, a robiť uvážené rozhodnutia, ktoré demokracia potrebuje. 

Sociálne siete ako také nevyvolávajú v ľuďoch hnev a cynizmus. Súvisí to však s tým, ako sa ich rozhodneme používať. V súčasnosti dochádza k trendu, kedy ľudia sociálne médiá využívajú najmä na vyhľadávanie správ a informácií a je teda vysoko pravdepodobné, že vďaka tomu budú častejšie vystavovaní politickým útokom, čo môže ďalej podporovať politický cynizmus. Tu dochádza ku kameňu úrazu, pretože cynizmus ľuďom sťažuje pochopiť politické správy. Častokrát to môže viesť ku apatii či neúčasti na politickom živote, či dokonca ku antidemokratickým formám participácie. 

Ako tento trend narušiť? Jednoducho (a predsa sa stavím, že pre mnohých to bude náročné). Ak na svojich sociálnych sieťach vidíte veľa negatívnych diskusií, môžete popremýšľať o zrušení sledovania ľudí, ktorí podnecujú tento druh negativity.  

Donald Trump & Barack Obama

Nádej a hnev

Postrehli ste to aj vo svojom okolí? Každý "fakt" má svoj "alternatívny fakt", ktorý obmedzuje dôveru voličov v informácie a logickú prezentáciu argumentov. To ponecháva emócie ako hlavný spôsob politického presviedčania. Dobrým príkladom sú Obamove apely na "hope" alebo Trumpova mantra "tapping into anger". Nádej a hnev sú považované za politicky mobilizujúce emócie. Možno ste už niekedy počuli o teórii afektívnej inteligencie. Ide o teóriu emócií a politiky, ktorá tvrdí, že nádej aj hnev pochádzajú z rovnakej nervovej dráhy v mozgu. Ak ste niekedy čítali alebo počuli o knihe Rýchle a pomalé myslenie, tak nádej spolu s hnevom sa riadia systémom pomalého myslenia. Ide o miesto v mozgu, kde sú uložené naše spomienky, a preto sa naše nádeje a náš hnev aktivujú v reakcii na to, čo už vieme. 

Naproti tomu máme systém "rýchleho myslenia". Ten reguluje strach a úzkosť. Vysvetlím to na jednoduchom príklade. Ak stretnete v lese medveďa (teda ak tam ešte nejaký vzhľadom na súčasnú vládnu garnitúru bude), nemusíte predtým medveďa vidieť, aby ste si uvedomili, že by ste pred ním mali pravdepodobne utiecť. V politickej praxi to znamená, že keď sa aktivuje strach, podľa tejto teórie sú voliči väčšinou demobilizovaní a s väčšou pravdepodobnosťou budú hľadať nové informácie. Ak chceme zmierniť zdroj strachu, zostávame na mieste a hľadáme informácie, kým sa nevrátime do stavu pokoja.  

Ulf Kristersson

Komparácia používateľov Facebooku a Instagramu

Pamätáte si na moju poznámku k Facebooku na začiatku článku? Poďme k jadru veci. Nedávna štúdia, ktorá skúmala prezidentské voľby v USA (2020) analyzovala príspevky politikov na Instagrame a Facebooku. Väčšinou šlo o fotografie, ktoré vyjadrovali šťastie, pokoj či neutrálne výrazy. Zaujímavosťou je, že používatelia Facebooku a Instagramu na tieto emócie reagovali odlišne. V prvom rade treba poznamenať, že užívateľmi Instagramu sú väčšinou mladí ľudia a užívateľmi Facebooku sú najmä staršie generácie. Nám to signalizuje, že rôzne generácie používateľov sociálnych médií majú rôzne preferencie o tom, aký by mal byť politický vodca. Kým mladší používatelia Instagramu uprednostňujú politikov, ktorí vedia vyjadriť svoje emócie a sú viac ľudskí, starší používatelia Facebooku uprednostňujú neutrálne expresívnych politikov a vlastnosti, ako kontrola, stabilita a sila. Je nutné opätovne poznamenať, že išlo o americké prezidentské voľby, takže táto štúdia je primárne zameraná na americkú politiku, kde prezidentské kampane bývajú o niečo viac teatrálnejšie, než ako tomu je vo väčšine európskych krajín. 

Zaujímavým príkladom je aj Švédsko. Švédi si cenia racionalitu a serióznosť svojich politických lídrov. Preto, keď sa nový premiér Švédska Ulf Kristersson stal v roku 2017 lídrom opozície, prestal sa v rozhovoroch usmievať a žartovať. Kultúrne sa teda od severoeurópskych lídrov očakáva, že budú seriózni a nudní. Alebo by sa to mohlo vysvetliť tak, že títo lídri sa príliš starajú o staršie publikum, pretože tí sa zodpovedne zúčastňujú volieb. Ak tieto zistenia platia aj mimo Spojené štáty, takíto politici potom premeškajú obrovskú príležitosť spojiť sa emocionálne s mladými voličmi. 

Z toho vyplýva, že pri komunikácii posolstva politikov cez sociálne siete, môžu mať rôzne platformy veľmi odlišné svetonázory na to, čo si cenia a čo očakávajú. To znamená, že neexistuje žiaden tajný recept pre politickú angažovanosť a možno sa stretávame s generačnou polarizáciou pokiaľ ide o to, čo ktoré publikum očakáva v kontexte politiky. Ak budú sociálne médiá naďalej zohrávať dôležitú úlohu v budúcich volebných kampaniach (a to sa dá očakávať), potom je dôležité tieto mechanizmy podrobne pochopiť.