Zatiaľ čo svet pozeral na New York: 11. september a jeho trvalý vplyv na medzinárodné vzťahy a bezpečnostnú politiku

11. september 2001 si svet zapamätal ako jeden z najtemnejších a najtragickejších dní v modernej histórii. V tento osudný deň sa tisíce nevinných ľudí chystali na obyčajný pracovný deň v Spojených štátoch, no čoskoro sa stali svedkami udalosti, ktorá otvorila novú éru medzinárodných vzťahov. Teroristický útok na Dvojičky - Svetové obchodné centrum v New Yorku bol nielen brutálnym aktom násilia, ale aj vyhlásením vojny proti Spojeným štátom a ich hodnotám. V tomto článku sa budeme venovať udalostiam z 11. septembra a ich hlbokým dopadom na medzinárodnú politiku a bezpečnosť.

Začiatok vojny v Afganistane 

Konflikt datujeme od 11. septembra 2001, kedy teroristická organizácia Al-Káida, ktorej vodcom bol Usáma bin Ládin, uniesla 4 komerčné lietadla a narazila s nimi do Svetového obchodného centra v New Yorku a Pentagonu vo Washingtone. Štvrté lietadlo havarovalo na poli v Pensylvánii. Pri útoku zomrelo takmer 3 000 ľudí.

Následne 7. októbra 2001 s podporou Pakistanu, ktorý poskytol prístup do svojho vzdušného priestoru, Spojené štáty americké a ich spojenci napadli Afganistan s cieľom zvrhnúť Talibanom ovládaný islamský emirát. Je dôležité poznamenať, že Spojené štáty konali v sebaobrane a nešlo o odvetu ale obranu pred terorizmom, ktorá spočíva v samotnom boji proti terorizmu. Takáto vojenská akcia je v súlade s článkom 51 Charty OSN. (Čl. 51 hovorí, že ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi OSN, nijaké ustanovenie Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým BR OSN neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti).

Medzinárodno-právne postavenie jednotlivých subjektov

V otázke vzťahu USA a Afganistanu hovoríme o silnom bilaterálnom a dlhodobom partnerstve. Tieto krajiny majú veľa spoločných záujmov vrátane presadzovania demokracie, mieru, bezpečnosti a hospodárskeho rozvoja v Afganistane. Spojené štáty označili za zodpovedného na tomto konflikte Al-Káidu - islamistickú militantnú skupinu a jej vodcu Usáma bin Ládina. Bin Ládin v čase konfliktu žil práve na území Afganistanu, pod ochranou Talibanu, ktorý bol v krajine pri moci od roku 1996. Keď Američania vojensky zasiahli, a tým odstránili Taliban, stanovili si za cieľ podporu demokracie a odstránenie teroristickej hrozby.

Taliban pre lepšiu orientáciu v konflikte možno definovať ako radikálnu politicko-vojenskú skupinu, ktorá mala v Afganistane významný vplyv. Talibanci sľúbili, že budú bojovať proti korupcii, budú zlepšovať bezpečnosť a pritom sa budú riadiť pravidlami islamu. Ich vláda bola charakterizovaná tvrdou interpretáciou islamského práva šaría a porušovaním ľudských práv, najmä voči ženám. Z pohľadu medzinárodno-právneho postavenia možno povedať, že postavenie Talibanu je komplikované. Väčšina krajín svetového spoločenstva ich neuznáva ako legitímnu vládu Afganistanu, ale ako teroristickú organizáciu. Diplomaticky je Taliban uznaný len Saudskou Arábiou, Spojenými arabskými emirátmi a Pakistanom. USA spolu s NATO viedli vojenskú operáciu s cieľom odstrániť Taliban a zastaviť ich podporu pre terorizmus. Po príchode Američanov sa Talibanci preskupili v pakistanských pohraničných oblastiach. V súčasnosti sa uvádza, že Talibanci majú približne 85 000 bojovníkov na plný úväzok. Ozbrojené sily Talibanu sú klasifikované ako kombatanti v súlade s čl. 4 Ženevského dohovoru (III.), ktorý sa odvoláva na členov ozbrojených síl strany v konflikte, ako aj členov milícií alebo dobrovoľníckych zborov tvoriacich súčasť takýchto ozbrojených síl. V prípade Al-Káidy je diskutabilné či sa ich sily klasifikujú ako kombatanti. USA však vychádzalo z argumentov, že Al-Káida nemá nijaké fixné poznávacie znaky, nenosili zbrane na viditeľných miestach a nerešpektovali vojenské zákony. Al-Káidu napokon považujeme za kombatantov na základe čl. 4, ktorý sa týka členov, ktorí vyznávajú vernosť vláde alebo orgánu. 

Významnú úlohu vo vojne v Afganistane zohrala aj medzivládna obranná organizácia NATO. Hlavnými členmi NATO, ktorí sa aktívne zapojili do operácie boli Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Kanada a mnoho ďalších krajín. Ich cieľom bolo pomôcť orgánom v Afganistane obnoviť stabilitu krajiny, poskytnúť bezpečnosť pre obyvateľov a postaviť sa proti Talibanu. Táto operácia bola známa pod názvom Operácia trvalá sloboda a neskôr ISAF (Medzinárodné bezpečnostné pomocné sily). ISAF bola vojenská operácia spustená rezolúciou BR OSN č.1386 a to 20. decembra v roku 2001. K ISAF patrilo viac ako 50 krajín, z ktorých niektoré prispievali len menšími vojenskými kontingentmi, zatiaľ čo iné poskytli významný počet vojakov a materiálne zdroje. Operácia ISAF bola považovaná za dôležitý prvok v medzinárodnom úsilí o znovunastolenie stability v Afganistane. Operácia oficiálne skončila v decembri 2014 a nahradila ju operácia Resolute Support, ktorá mala za cieľ naďalej podporovať afganské bezpečnostné sily a pomáhať pri ich rozvoji. Súčasťou týchto operácií boli aj slovenskí vojaci. Celkovo sa ich v konflikte vystriedalo 4 347 z toho 44 žien. NATO v priebehu vojny pôsobilo na území Afganistanu v rámci mandátu Spojených štátov a v spolupráci s afganskou vládou. 

Boli súčasťou konfliktu aj žoldnieri? Napriek mnohým zákonom zakazujúcim činnosť žoldnierov sa žoldnieri vyskytovali aj v prípade Iraku, aj Afganistanu. Americká armáda nepoužívala žoldnierov v tradičnom slova zmysle. Nie je to najímanie ľudí, aby išli von a viedli útoky. Niektorí sa však pokúšali použiť výraz žoldnier na vojenských dodávateľov vo všeobecnosti, aj keď nespĺňa definíciu žoldniera podľa Ženevských konvencií. Žoldnierske spoločnosti prevádzkovali logistiku na rôzne americké základne a základne NATO, zabezpečovali bezpečnosť ciest pre zásobovacie trasy, strážili veľvyslanectvá a poskytovali výcvik afganskej polícii. V súčasnosť v USA neexistuje žiadny zákon obmedzujúci alebo zakazujúci americkým osobám slúžiť v cudzích žoldnierskych silách. Iba vláda USA má zakázané najímať žoldnierov, čo je známe ako Anti-Pinkertonov zákon z roku 1893. 

Operácia SEAL Team 6

Historickým okamihom v boji proti terorizmu sa stala operácia špeciálnych jednotiek amerického námorníctva, známa aj ako Neptune Spear, kedy bol Usáma bin Ládin zabitý. Operácia prebehla dňa 2. mája 2011 v meste Abbottabad v Pakistane, kde bol bin Ládin dlhé roky skrývaný. Táto udalosť bola oznámená prezidentom Barackom Obamom v televíznom prenose, kde povedal, že táto operácia bola vykonaná v sebaobrane a v reakcii na vyhrážky a teroristické aktivity bin Ládina. Operácia vyvolala určité kontroverzie a otázky o medzinárodnom práve a zvrchovanosti Pakistanu, pretože sa uskutočnila bez predchádzajúcej informácie alebo súhlasu pakistanskej vlády. Prezident Obama však zdôrazňoval, že USA mali zákonité právo konať v sebaobrane, pretože bin Ládin bol zodpovedný za mnohé teroristické útoky, vrátane tých na pôde Spojených štátov. 

Legálnosť a legitimita použitia sily so zásadou zákazu hrozby a použitia sily v medzinárodných vzťahoch

Po útokoch z 11. septembra Bezpečnostná rada OSN schválila 2 rezolúcie, pričom v oboch Rada výslovne uznala právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu. Vzhľadom na bezprostrednú vojenskú reakciu USA, ktorú všetky hlavné mocnosti a prevažná väčšina medzinárodného sveta považovali za rozumnú, sa Bezpečnostná rada rozhodla ukázať svoju politickú podporu a to v kontexte sebaobrany. Nedala výslovné povolenie na použitie sily v rámci kapitoly VII Charty. 

BR OSN v rezolúcii č. 1 368 vyjadrila pripravenosť podniknúť všetky potrebné kroky a v rezolúcii č. 1 373 bola práve prvotnou reakciou na útoky, ktorá ustanovila záväzky (nevojenskej) spolupráce v boji proti terorizmu pre všetky štáty. 

V každom prípade, podpora BR nestačí na to, aby sme sa oprávnene mohli odvolať na sebaobranu. Tento pojem je upravený v článku 51 Charty OSN, ktorý ustanovuje určité podmienky, ktoré musia byť splnené: a) musí existovať predchádzajúci ozbrojený útok; b) reakcia musí byť nevyhnutná a primeraná; c) Bezpečnostná rada musí byť okamžite informovaná, aby mohla prijať opatrenia, ktoré považuje za vhodné.

Za týchto okolností si vznik hyperterorizmu vyžaduje prepracovanú interpretáciu Charty, ktorá umožňuje rozšírenie pojmu ozbrojený útok na teroristické činy, akými boli činy z 11. septembra, ktoré si vyžiadali tisíce mŕtvych a boli spáchané v centrách politickej a vojenskej moci USA. Predstierať opak by znamenalo urobiť medzinárodné právo nerealizovateľným. 

Status vojnovej okupácie a neutrality

Zo strany zahraničných vojsk môžeme vojnu v Afganistane vnímať ako formu vojnovej okupácie, najmä v kontexte obdobia, kedy bola prítomná medzinárodná koalícia vedená NATO. V nej vstúpili zahraničné vojská do krajiny s cieľom zastaviť teroristické hrozby a pomáhať pri obnove Afganistanu. Z pohľadu nejakej morálnej legálnosti bola táto prítomnosť predmetom diskusií a mnohí kritici poukazujú na to, že ide o vojnovú okupáciu, ktorá vyvoláva otázky o zvrchovanosti Afganistanu. 

V otázke neutrality je jasné, že Afganistan sa v rámci svojej histórie snažil udržiavať politiku neutrality. To znamená, že nebol vo vojenských alianciách a ani sa aktívne nezúčastňoval v zahraničných konfliktoch. Po stiahnutí zahraničných síl z krajiny a nástupe Talibanu k moci v roku 2021 sa Afganistan dostal do veľmi zložitej situácie, práve v kontexte neutrality. Afganská neutralita znamenala nezúčastnenosť sa na boji, no na druhej strane sa lídri afganskej vlády báli urobiť z krajiny neutrálny štát kvôli "krehkosti štátnych inštitúcií". Taliban vyhlasoval, že chce mať dobré vzťahy s inými krajinami, avšak je stále spojený s terorizmom a jeho vláda nie je medzinárodne uznaná. To znamená, že v tejto súvislosti je otázka neutrality Afganistanu nejasná a veľmi veľa bude závisieť od budúcej politiky a medzinárodného uznania. 

Otázku vojnovej okupácie a neutrality upravuje Charta OSN. Podľa nej by malo byť dodržiavané právo národov na sebaurčenie a zásada násilia by sa mala používať len v prípade sebaobrany alebo keď to určí mandát Bezpečnostnej rady OSN. Štáty majú povinnosť tieto zásady rešpektovať.

Ukončenie konfliktu

Neschopnosť zlikvidovať Taliban vojenskými prostriedkami, koaličné sily a samostatne vláda prezidenta Ašrafa Ghaního sa obrátila na diplomaciu, aby ukončila konflikt. Konflikt v Afganistane sa skončil odchodom zahraničných vojsk a nástupom Talibanu k moci v roku 2021. Tento vývoj prebiehal počas vlády dvoch amerických prezidentov - Donalda Trumpa a Joea Bidena.

Tieto snahy vyvrcholili vo februári 2020, keď USA a Taliban podpísali v Dauhe podmienečnú mierovú dohodu, ktorá vyžadovala stiahnutie amerických jednotiek do apríla 2021. Afganská vláda nebola stranou dohody a odmietala podmienky týkajúce sa prepustenia väzňov.

V dohode z administratívy Donalda Trumpa bolo stanovené, že ak Spojené štáty dodržia termín 1. mája 2021, čo bol deadline na stiahnutie sa z územia, tak Taliban nezaútočí na žiadne americké sily, ale ak ostanú, dohoda padne. 

Joe Biden, po prevzatí úradu v januári 2021 pokračoval v pláne stiahnuť americké vojská z Afganistanu. V apríli 2021 vydal vyhlásenie, v ktorom oznámil, že stiahnutie bude prebiehať do 31. augusta 2021, pričom predĺžil pôvodný termín, ktorý stanovila Trumpova administratíva. V auguste 2021 Taliban rýchlo dobyl mnoho oblasti v Afganistane vrátane hlavného mesta Kábulu. To automaticky znamenalo pád afganskej vlády. 

Stiahnutie amerických vojsk a nástup Talibanu vyvolali veľkú vlnu kritiky. Kritici zdôrazňovali, že nástup Talibanu môže ohroziť bezpečnosť v Afganistane a môže mať vplyv na porušovanie ľudských práv. Druhým aspektom bolo chaotické a rýchlo vykonané stiahnutie amerických vojsk z územia Afganistanu Bidenovou administratívou. Biden argumentoval tým, že bolo načase ukončiť dlhú vojenskú prítomnosť v Afganistane a že ďalšia vojenská intervencia nemala zmysel.

Budúcnosť Afganistanu a jeho zahraničnopolitické vzťahy s ostatnými krajinami budú naďalej predmetom pozornosti a diplomatických snáh. 

Vojna v Afganistane bola najdlhšou vojnou v histórii Spojených štátov, čím prekonala vojnu vo Vietname o 5 mesiacov. Skončila sa po 19 rokoch a 10 mesiacoch, kedy Taliban opäť získal moc. 

----------------------

English version

While the world watched New York: September 11 and its lasting impact on international relations and security policy

On September 11, 2001, the world remembers as one of the darkest and most tragic days in modern history. On this fateful day, thousands of innocent people were preparing for a typical workday in the United States, but soon became witnesses to an event that ushered in a new era in international relations. The terrorist attack on the Twin Towers - the World Trade Center in New York City was not only a brutal act of violence but also a declaration of war against the United States and its values. In this article, we will delve into the events of September 11 and their profound impact on international politics and security.

The Beginning of the War in Afghanistan

We date the conflict from September 11, 2001, when the terrorist organization Al-Qaeda, led by Osama bin Laden, hijacked four commercial airplanes and crashed them into the World Trade Center in New York and the Pentagon in Washington. The fourth plane crashed in a field in Pennsylvania. Nearly 3,000 people lost their lives in the attack.

Subsequently, on October 7, 2001, with the support of Pakistan, which provided access to its airspace, the United States and its allies launched an invasion of Afghanistan with the aim of overthrowing the Islamic Emirate controlled by the Taliban. It is important to note that the United States acted in self-defense, and it was not a retaliation but a defense against terrorism, which is inherent in the fight against terrorism itself. Such a military action is in accordance with Article 51 of the UN Charter. (Article 51 states that if an armed attack occurs against a Member of the United Nations, no provision of the Charter shall impair the inherent right of individual or collective self-defense until the Security Council has taken measures necessary to maintain international peace and security).

The International Legal Status of Individual Entities

In the context of the relationship between the USA and Afghanistan, we are talking about a strong bilateral and long-term partnership. These countries share many common interests, including the promotion of democracy, peace, security, and economic development in Afghanistan. The United States identified Al-Qaeda, an Islamist militant group, and its leader Osama bin Laden as responsible for this conflict. Bin Laden was residing in Afghanistan at the time, under the protection of the Taliban, who had been in power in the country since 1996. When the Americans intervened militarily, removing the Taliban from power, their goal was to support democracy and eliminate the terrorist threat.

For a better understanding of the conflict, the Taliban can be defined as a radical political and military group that had significant influence in Afghanistan. The Taliban pledged to fight corruption, improve security, and adhere to Islamic rules. Their rule was characterized by a strict interpretation of Islamic law (sharia) and human rights abuses, particularly against women. From an international legal perspective, the status of the Taliban is complicated. Most countries in the international community do not recognize them as the legitimate government of Afghanistan but rather as a terrorist organization. Diplomatically, the Taliban is recognized only by Saudi Arabia, the United Arab Emirates, and Pakistan. The USA, along with NATO, led a military operation to remove the Taliban and stop their support for terrorism.

After the arrival of the Americans, the Taliban regrouped in the border regions of Pakistan. Currently, it is reported that the Taliban have approximately 85,000 full-time fighters. The armed forces of the Taliban are classified as combatants in accordance with Article 4 of the Geneva Conventions (III), which refers to members of the armed forces of a party to the conflict, as well as members of militias or volunteer corps forming part of such armed forces.

In the case of Al-Qaeda, whether their forces are classified as combatants is debatable. However, the USA argued that Al-Qaeda had no fixed distinctive emblems, did not carry their weapons openly, and did not adhere to the laws and customs of war. Al-Qaeda is ultimately considered combatants based on Article 4, which pertains to members who profess allegiance to a government or an authority.

NATO, the intergovernmental defense organization, also played a significant role in the war in Afghanistan. The main members of NATO actively involved in the operation were the United States, the United Kingdom, Canada, and many other countries. Their goal was to assist the Afghan authorities in restoring the country's stability, providing security for the population, and countering the Taliban. This operation was known as Operation Enduring Freedom and later as ISAF (International Security Assistance Force). ISAF was a military operation launched by UN Security Council Resolution 1386 on December 20, 2001. ISAF included more than 50 countries, some of which contributed only smaller military contingents, while others provided a significant number of troops and material resources. The ISAF operation was considered a crucial component of international efforts to reestablish stability in Afghanistan. The operation officially concluded in December 2014, replaced by Operation Resolute Support, which aimed to continue supporting Afghan security forces and assisting in their development. Slovak soldiers were also part of these operations, with a total of 4,347 deployments, including 44 women. NATO operated in Afghanistan under the mandate of the United States and in cooperation with the Afghan government.

Were mercenaries part of the conflict? Despite many laws prohibiting the activities of mercenaries, mercenaries were present in both the case of Iraq and Afghanistan. The U.S. military did not employ mercenaries in the traditional sense—it wasn't the hiring of individuals to go out and conduct attacks. Some, however, attempted to use the term mercenaries for military contractors in general, even though they do not meet the definition of a mercenary under the Geneva Conventions. Mercenary companies operated logistics at various U.S. and NATO bases, provided security for supply routes, guarded embassies, and offered training to the Afghan police.

Currently, there is no law in the USA restricting or prohibiting U.S. individuals from serving in foreign mercenary forces. Only the U.S. government is prohibited from hiring mercenaries, known as the Anti-Pinkerton Act of 1893.

The SEAL Team 6 Operation

A historic moment in the fight against terrorism occurred with the operation of the U.S. Navy's special forces, also known as Neptune Spear, when Osama bin Laden was killed. The operation took place on May 2, 2011, in the city of Abbottabad, Pakistan, where bin Laden had been hiding for many years. This event was announced by President Barack Obama in a televised address, where he stated that the operation was conducted in self-defense and in response to threats and terrorist activities by bin Laden. The operation sparked some controversy and raised questions about international law and Pakistan's sovereignty, as it was carried out without prior notification or consent from the Pakistani government. President Obama, however, emphasized that the United States had a lawful right to act in self-defense, as bin Laden was responsible for numerous terrorist attacks, including those on U.S. soil.

The Legality and Legitimacy of the Use of Force with the Principle of Prohibition of Threat and Use of Force in International Relations

After the September 11 attacks, the United Nations Security Council adopted two resolutions, in both of which the Council explicitly recognized the right to individual or collective self-defense. Given the immediate military response by the United States, which was considered reasonable by all major powers and the overwhelming majority of the international community, the Security Council decided to show its political support in the context of self-defense. However, it did not explicitly authorize the use of force under Chapter VII of the UN Charter.

In Resolution 1368, the UN Security Council expressed its readiness to take all necessary steps, and in Resolution 1373, it was the initial response to the attacks that established commitments for (non-military) cooperation in the fight against terrorism for all states.

In any case, the support of the UN Security Council is not sufficient to invoke self-defense legitimately. This concept is regulated in Article 51 of the UN Charter, which establishes certain conditions that must be met: a) there must be a prior armed attack; b) the response must be necessary and proportionate; c) the Security Council must be immediately informed to take measures it deems appropriate.

Under these circumstances, addressing the emergence of hyperterrorism requires a sophisticated interpretation of the Charter, which allows the expansion of the concept of armed attack to include terrorist acts, such as the events of September 11, which resulted in thousands of casualties and were perpetrated in the centers of political and military power in the United States. To suggest otherwise would render international law unworkable.

The Status of War Occupation and Neutrality

From the perspective of foreign forces, the war in Afghanistan can be perceived as a form of war occupation, especially in the context of the period when the international coalition led by NATO was present. Foreign troops entered the country with the goal of countering terrorist threats and assisting in the reconstruction of Afghanistan. In terms of moral and legal legitimacy, this presence has been a subject of debate, and many critics argue that it constitutes a state of war occupation, raising questions about Afghanistan's sovereignty.

Regarding neutrality, it is clear that Afghanistan historically sought to maintain a policy of neutrality. This means that it did not enter into military alliances and did not actively participate in foreign conflicts. However, after the withdrawal of foreign forces from the country and the Taliban's assumption of power in 2021, Afghanistan found itself in a very complex situation in the context of neutrality. Afghan neutrality meant non-participation in combat, but on the other hand, the leaders of the Afghan government were reluctant to declare the country a neutral state due to concerns about the "fragility of state institutions." The Taliban declared that they wanted to have good relations with other countries, but they are still associated with terrorism, and their government is not internationally recognized. Therefore, in this context, the question of Afghanistan's neutrality is unclear, and much will depend on future policies and international recognition.

The issue of war occupation and neutrality is regulated by the UN Charter. According to it, the right to self-determination of nations should be respected, and the use of force should only be employed in self-defense or as mandated by the UN Security Council. States have an obligation to uphold these principles.

Conflict Resolution

The inability to eliminate the Taliban through military means led the coalition forces and the government of President Ashraf Ghani to turn to diplomacy to end the conflict. The conflict in Afghanistan came to a conclusion with the departure of foreign troops and the Taliban's rise to power in 2021. This development occurred during the tenure of two American presidents, Donald Trump and Joe Biden.

These efforts culminated in February 2020 when the United States and the Taliban signed a conditional peace agreement in Doha, which required the withdrawal of American troops by April 2021. The Afghan government was not a party to the agreement and rejected the terms regarding the release of prisoners.

The agreement from the Trump administration stipulated that if the United States met the deadline of May 1, 2021, for withdrawal from Afghan territory, the Taliban would not attack any American forces. However, if they remained, the agreement would collapse.

Joe Biden, upon taking office in January 2021, continued with the plan to withdraw American troops from Afghanistan. In April 2021, he issued a statement announcing that the withdrawal would take place by August 31, 2021, extending the original deadline set by the Trump administration. In August 2021, the Taliban rapidly captured many areas in Afghanistan, including the capital, Kabul. This automatically marked the downfall of the Afghan government.

The withdrawal of American troops and the Taliban's return to power generated significant criticism. Critics emphasized that the Taliban's resurgence could jeopardize security in Afghanistan and lead to human rights violations. The second aspect was the chaotic and rapid withdrawal of American forces from Afghan territory by the Biden administration. Biden argued that it was time to end the long military presence in Afghanistan and that further military intervention did not make sense.

The future of Afghanistan and its foreign relations with other countries will continue to be a subject of attention and diplomatic efforts. The war in Afghanistan was the longest war in the history of the United States, surpassing the Vietnam War by 5 months. It ended after 19 years and 10 months when the Taliban regained power.